Vojenský hrob na Medvedej výšine (Medveši)

Na svitaní sadla hmla na doliny, len vrcholce Medvedej výšiny sa dvíhali nad bielobu. V to neskoré októbrové ráno sa kraj pod Medveďou výšinou (Medvesalja) trblietal v jesennej nádhere.  V štáte zúrila prvá svetová vojna. Cez kopce sa presúvali ustatí maďarský vojaci zo severu smerom na juh – možno smerom domov. Celé dni boli na cestách. Ozbrojenci sa na noc ukryli v hustých krovinách džungle Medvedej výšiny. Na stráž sa podujal mladý teenager, hovoriac si, že on je z okolia, čoskoro bude doma a na budúcu noc sa snáď už vyspí. Celú noc strážil, možno rozmýšľal o tom, ako na druhý deň pozdraví svojich starých prácou ustatých rodičov, doma ostavších kamarátov, o čom bude rozprávať svojej milej. Noc bola studená a dlhá, na svitaní ho premohol spánok.        

Od obcí sa cez Medvediu výšinu presúval nepriateľský vojenský oddiel smerom do Šalgótarjánu. Možno ani nie náhodou, pochodovali takmer po tej istej trase, kadiaľ išiel malý vojenský oddiel maďarských vojakov. Pri svite mesiaca predvoj nepriateľského oddielu zazrel za stromom driemajúceho mladého maďarského vojaka. Jeden člen predvoja sa po tichu zakradol za chrbát driemajúceho vojaka a svojim bajonetom ho ťažko zranil. Vojak sa zložil, ale mal ešte toľko sily, že potiahol kohútik (spúšť) na svojej puške a vystrelil. Vojakov skrývajúci sa v hustom kroví, výstrel prebudil a vidiac presilu nepriateľa, nebojovali, ale zanechajúc mŕtveho druha ušli smerom na Rónabáňu – MR.

Mŕtvolu vojaka našli robotníci, ktorý išli do roboty na Mačacie do kameňolomu. Pod stromami ho pochovali, hrob obložili drobnými kameňmi a z bazaltu mu vykresali náhrobný kameň.

Z pera Ottó Farkasa