Tajomstvo brala

Ešte v tej dobe keď Česká republika a Slovenská republika tvorili jeden štát, väčšina horno-zemských maďarských mládencov vykonávalo službu na západnej hranici štátu. Hovorilo sa, že preto, lebo maďari boli odvážny, vytrvalí a veru ani smelosti nemali nedostatok. Je zbytočné tento fakt dokazovať alebo vyvracať, bolo to tak alebo nie, z odvedených maďarských chlapcov sa v tej dobe naozaj stali pohraničníci.

Jeseník, aj toto krásne české kúpeľné mesto, bolo onehdy veľkým vojenským hniezdom (veľkou vojenskou základňou). Kasárne boli obklopené lesnatými kopcami, vedľa budovy tiekol bystrý potok, nad potokom čnel vysoký útes smerom k nebu. Je tam romantický kraj, v okolí kasárni sa dali robiť veľké prechádzky, veď okrem toho sa tadiaľ iná zábava ani nenašla. Niet divu, že sa vojaci počas vychádzky snažili v meste relaxovať. Kde však – hlavne v lete a v dobrom počasí – bol čulý ruch. Ulice a kaviarne boli plné ľudí. Tí, ktorí vojenčili v Jeseníku, doma hovorili, že počas nedieľ bolo v meste toľko vojakov, že od mnohých uniformovaných sa aj tak kvitnúce námestie úplne oblieklo do zeleného.

Kasárne boli od okraja mesta vzdialené len na pol hodiny cesty pešo. Na kraji mesta bolo menej kaviarní, ale na každom rohu boli lacné pohostinstvá, kde mohli vojaci (na stojáka) vypiť niekoľko pohárov piva, prípadne kalíškov pálenky. Vojak sa rýchlo orientoval v cudzom meste. Poprechádzal sa niekoľkými ulicami a ihneď vedel, kde podávajú lacno pálenku a kde čapujú najlacnejšie pivo. Zistenie, zakladajúce sa na skúsenostiach desiatok rokov je, že tam je najlacnejší alkohol, kde je pred odpudzovačom problémov (pohostinstvo) zaparkovaných najviac bicyklov.

V tomto prekrásnom prihraničnom mestečku vykonávali základnú vojenskú službu Ladislav zo Šiah a Ján spod Medvedej výšiny. Laco bol zbehlejší v ovládaní slovanských jazykov ako Jano, skutočne dobre sa vedeli porozprávať len po maďarsky. Z tohto dôvodu chodili aj na vychádzka spolu, spolu pili pivo v krčme, spolu obdivovali pestrofarebné výklady. Do mesta sa vždy ponáhľali, takmer utekali z depresívne pôsobiaceho ovzdušia kasárne. Vypili niekoľko pív a trochu upokojení kráčali domov. Ako obdivovali pestrofarebné výklady, rozprávali sa, plánovali, v jeden jesenný deň sa pri nich zastavil starší chlap. V ruke mal bielu palicu a nosil čierne okuliare. Chlapci sa o neho nestarali a rozprávali sa ďalej, samozrejme po maďarsky. Starý chlap sa ozval taktiež po maďarsky. Jeden z Vás rozpráva ako ľudia z Večelkova. Deti moje , v ktorej obci Vás oplakávajú dievčatá ? Mládenci sa veľmi začudovali. Mysleli si, že okrem nich tam vonku v ďalekej cudzine nikto nerozumie, nehovorí po maďarsky. Poobzerali sa a keď videli, že okrem nich tam nie je nikto, vytušili, že otázka znela im. Laco sa vynašiel skôr.

  • Ja som zo Šiah – povedal a otočil sa smerom k slepcovi.
  • Ja som spod Medvedej výšiny povedal rýchlo Jano.
  • Tak Ty si už akiste bol na Pohanskom hrade ? – pýtal sa starý človek –

      a siahol po Janovej ruke.   

  • Ani nie raz, aj stokrát – odpovedal hrdo a stisol slepcovu pravicu. – Veľa jaskýň som pochodil a veľa brál preliezol, tak poznám Pohanský hrad ako svoju dlaň.
  • Tak určite vieš, ako dávno vzrušuje fantáziu ľudí Pohanský hrad, dutinami popretkávaný tajomný kopec. Vzácne poklady sú tam v niekoľkých jaskyniach ukryté, syn môj, mnoho – mnoho pokladov. Keby som sa ja tam raz dostal, aj na slepo by som našiel tie chodby, ktoré ukrývajú najviac zlata.

            Potom zrazu zmĺkol.

  • Ujo, teraz už dopovedzte, keď ste začali ! – prehovoril do krátkeho ticha Jano.

Starý človek hovoril po tichu.

  • Smerom od Šťavici je jedno obrovské bralo. Ľahko sa dá spoznať, lebo z východnej strany je najväčšie. Podobne široký a hrubý balvan tam nie je na tej strane.  Je najvýraznejší, slnečné lúče vychádzajúceho slnka každodenne  osvetlia najsamprv jeho vrchol. Za nim ukryli najkrajšie poklady. – povedal starý človek, otočil sa a pomaly odkráčal preč.

Chlapci tam stáli v Jesenníku naprostred ulice s obchodmi tak, akoby počuli o zázraku. Hoci ani na chvíľu neverili tomu, čo slepec vyprával, predsa im vidina zbohatnutia vzrušila dušu.

Aj neskôr chodili do mesta, avšak už slepca nikdy viac nestretli. Skončila vojenčina a chlapci odišli do civilu. Jano strávil  prvý víkend doma so svojimi kamarátmi. Zabávali sa v krčme, veľa rozprával o vojenčine, hovoril aj pravdu a tiež riadne priklamal.

  • A doma je čo nového ?  - opýtal sa kamarátov !
  • Na Pohanskom hrade odstrelili hlavu Jána Őrdöga... – historku však Jano

nenechal dopovedať. Spomenul si na rozprávku slepca. Utíšil spoločnosť a ako tajomne im odovzdal tajomstvo brala nad Šťavicou. (Hajnáčka časť Šťavica) 

Krátko po tejto udalosti sa z družstevného dvora pohli ťažké mechanizmy, bagre a buldozéry  na Pohanský hrad a odstránili z miesta každým veľký kameň z strany od samota Šťavica, avšak za žiadnym z nich nenašli bohatstvo prinášajúci poklad.