Pastierova manželka

Na východnej strane Pohanského hradu mnohí už hľadali to bralo, ktoré skrýva skutočné tajomstvo kopca, poklad. Aké poklady  skrýva  hlbina nikto nevie, všetci skúmatelia vlhkých podzemných chodieb dúfali v nález zlata, avšak našli len mach a vo výnimočných prípadoch nejaké menšie úlomky črepov. Avšak historky o pohanskom hrade – príkladom je aj nasledujúca nehovoria o machu, ale o bohatstvo sľubujúcich pokladoch. Starý pastier pásol obecné svine na svahu Pohanského hradu. Dostal hlad, vyšiel na časť brala odkiaľ videl na pasúce sa stádo svíň, sadol si na kameň, zobral si slaninu a začal jesť. Len čo zhltol niekoľko kúskov, spomedzi skál vyšla žaba a ľudskou rečou prehovorila. 

  • Chudobný človeče, som veľmi hladná, daj mi kúsok jedla! Pastier neveril vlastným ušiam.  Ľudskou rečou hovorí jedna žaba? – skrútila sa mu tvár. Poobzeral sa a keď nevidel na blízku nikoho, postavil sa zo svojho miesta a podišiel k bahnisku.
  • Žaba ty hovoríš ku mne? – zračila sa napätosť v  tvári starého človeka, vynúteným úsmevom sa poobzeral. Tajne dúfal, že sa spoza brala objaví  nejaký človek  a dobre sa zasmejú. Ale nestalo sa tak ako dúfal, lebo ropucha sa zase ozvala: veľmi som hladná, daj mi kúsok jedla!  - prosila opäť pastiera, tento neváhal, odlomil kúsok chleba, slaninu pokrájal na drobné kúsky a dal žabe.Bol si ku mne dobrý a ja sa ti za to odvďačím. Ale čo ti teraz poviem, neprezraď nikomu, ak neuposlúchneš moju radu, môžeš sa dostať do veľkých ťažkostí – pokračovala ropucha keď sa najedla – na Kvetnú nedeľu príď sem na toto miesto a keď budú v kostole v Kostolnej Bašte počas veľkej omši spievať pašie, to veľké bralo vedľa teba sa pohne z miesta a za ním uvidíš jaskyňu plnú pokladov. Napchaj si vrecká, ale ponáhľaj sa von, lebo skončením spevu sa bralo zatvorí a zostaneš väzňom jaskyne. Bralo sa znovu otvorí len o rok na Kvetnú nedeľu počas spevu pašie.  Podvečer pastier zahnal stádo domou, avšak o historke doma manželke nepovedal nič. Okrem toho aj veril aj neveril čo od žaby počul, ale postupom času stále netrpezlivejšie čakal na Kvetnú nedeľu. Na jar sa stádo nevyháňalo zavčas ráno na pašu. Po deviatej vyháňali kozy a svine o niečo skorej. Pastier sa ani v Kvetnú nedeľu neponáhľal so stádom, od manželky, ktorá chodila do kostola vedel, že veľká omša v Kostolnej Bašte sa začne až o jedenástej hodine. Odzvonili,  kovový zvuk zvonov bolo počuť aj na Pohanskom hrade, pastierovo srdce bilo stále prudšie.  Hoci pašie nespievajú na začiatku omše, ale neskôr, pokladal čas za vhodný, aby zaujal svoje miesto tam, kde vlani v lete uvidel žabu. Pomaly sa pohol smerom k obrovskému bralu. Chcel zostať trpezlivý, ale zvedavosť v ňom čím ďalej tým viac stupňovala napätie. Pomaly plynul čas, počas čakania myslel na mnohé veci. Pomyslel aj na to, že ho vlani niekto škaredo dobehol... Spoza stromov sa mu prihovorili a teraz sa mu určite vysmievajú.
  • Kto kedy počul ropuchu hovoriť ľudskou rečou? – mrmlal si pre seba a pomyslel si, že nebude ďalej čakať, a pohne sa so stádom ku kalužiam pod prameňom. Ako tak dumal, bralo sa s veľkým treskotom otvorilo a pred pastierom sa ukázala veľká jaskyňa. Z vnútra svietili do starcových očí svetielka, tak ako v letnú noc svietia hviezdy. Tento len stál a s otvorenými ústami sledoval tento jav. Hoci sa dávno pred tým rozhodol ako bude konať, ak by sa predsa len bralo otvorilo, ale od tohto pohľadu zmeravel a celé minúty váhal. Nohy sa mu triasli, keď vstúpil do jaskyne trblietajúcej sa drahokamami. Tam potom dvomi rukami pchal poklad do svojich vreciek. Keď si naplnil všetky vrecká, vybehol z jaskyne a vydýchol si. Myslel na to, ako sa bude tešiť jeho žena. Množstvo pokladu mu tak zaťažilo  kabát, že takmer sa roztrhal a spadol z neho. Ledva čakal, aby došiel domov a pochválil sa žene, aké veľké šťastie ho postretlo. Môžu si obnoviť svoju chalúpku a možno sa ujde aj na kravičku. V starobe budú môcť žiť šťastne... Blížiac sa k chalúpke zrýchlil kroky. Žena čakala muža na dvore tak ako vždy keď bolo pekné počasie. Doposiaľ nikdy nemohol ísť do chalúpky, pokiaľ nenaštiepal dreva aspoň na jeden deň, nenanosil dostatok vody z potoka... V ten deň sa pastier tváril akoby nepočul ženine rozkazy, len išiel bez slova za nosom. Napriek tomu, že ako starec vošiel cez bráničku, žena len tak sypala zo seba, čo treba urobiť. Pastier sa ale nezastavil, vošiel do kuchyne a z vreciek vyložil poklad na stôl, vadiaca sa žena bežala za nim. Ale veru v okamihu zmĺkla, keď uvidela ten veľký lesk pokladu.  
  • Panenka Mária! – zopäla ruky žena – vykradol si niekoho? – pýtala sa s potmehúdskym úsmevom na tvári.

Pastier počujúc takéto obvinenie, zvážnel a podrobne porozprával žene príbeh so žabou. Žena sa hrozne rozčúlila.

  • Ty nešťastník, keď si vedel o poklade, či si  nezobral vrece, alebo aspoň väčší chlebník? Teraz by sme boli bohatí a mohli by sme kúpiť všetku pôdu v obci, lesy, dobytok, mali by sme sluhov, ktorým by som mohla rozkazovať – revala žena. Vtedy si pastier spomenul na varovanie žaby: aby nepovedal nikomu o tajomstve na Pohanskom hrade. Vtedy však už bolo neskoro trápiť sa nad tým a zamýšľal sa nad tým čo povie svojej žene, aby ona nevyklebetila ďalej tajomstvo kopca. Spomenul si na niečo.  
  • Teraz som doniesol niekoľko kúskov na ukážku, len preto, aby som dokázal, že povesť o poklade na Pohanskom hrade je pravdivá. Z tohto vyžijeme do roka a na budúci rok spolu naplníme vrecia – upokojil chamtivú ženu a prikázal jej aby o poklade nehovorila nikomu, lebo mladší by svojou silou odklonili bralo a vykradli jaskyňu.

Žena pozorne počúvala manžela a súhlasila s ním. Pochopila, že ak chce byť bohatá, do roka musí mlčať o poklade. Nerobila nič iné, len nové vrecia šila a staré plátala. Keď sa jej opýtali načo jej je toľko vriec, hrdo odpovedala, za krátko bude čo do nich dávať. Chudobný človek sa tváril, ako by sa nebolo nič stalo, každodenne vyháňal svine na pašu, z času na čas zašiel aj k bralám, rád by sa bol pozhováral so žabou, pýtal si od nej radu, čo má robiť, ale ona sa neobjavila. Takto sa minul celý rok. Blížila sa Veľká noc, svitlo na Kvetnú nedeľu. Pastierová žena naukladala vrecia do batoha, nepočkajúc na manžela ponáhľala sa na Pohanský hrad. Jej chamtivosť za rok neklesla, naopak rástla.

  • Kedy sa už otvorí? – ukázala zlostne na bralo keď k nej manžel došiel. Muž nepovedal nič, len si vzdychol. Okolo jedenástej hodiny sa rozozvučali kostolné zvony v Kostolnej Bašte, žena vyskočila zo zeme, ako by ju had uštipol. Schmatla batoh, postúpila bližšie k bralu a čakala.  Zrazu sa bralo s veľkým hrmotom otvorilo a všetko sa odohralo tak ako pred rokom. Žena vletela do jaskyne, zhodila batoh na zem a napchávala vrecia pokladom. Pomáhal jej aj pastier, ktorý po čase povedal: Poďme mati, nabrali sme už dosť! Hlúposti vyprávaš. Nenecháme tu toľko veľa drahokamov! – odpovedala a ešte horlivejšie napchávala vrecia ako pred tým. Pastier viackrát upozornil ženu na plynutie času. Keď videl, že zbytočne upozorňuje ženu, opustil ju. Ledva vykročil z jaskyne, bralo sa zavrelo a pastierova chamtivá žena zostala vo vnútri. Darmo chodil starý chlap každý rok v Kvetnú nedeľu na Pohanský hrad, bralo sa už počas pašie nikdy neotvorilo. Pod Medveďou výšinou, kde sa toto bralo nachádza koluje taká povesť, že od tej doby sa bralo neotvorilo a ani sa už nikdy neotvorí... 

                                         z knihy: Otto Farkas Skok na koni Jána Čerta (preklad: JUDr.Jozef Czikora)